Bratislava

Od hraníc ladím Adélu a Sajfu a rýchlo mi dochádza, že v tejto krajine je oblek príliš formálnou rekvizitou. Počas dňa spravím zbytočných sto kilometrov, žijúc v domnení, že sa tu vyznám. Posedávam v zasadačkách, reštauráciách, kaviarňach, nalievam sa litrami kávy a v rámci možností obraciam krk po kráskach bezostyšne ignorujúcich ročné obdobie.

Mal by som obvolať slečny. Alebo pozrieť rodinných príslušníkov. Alebo povymetať zopár klubov. Mal, veru, mal.

Parkujem pred hotelom, recepčná je mierne nafetovaná, ale sympatická. Núti ma podpísať akési registračné lajstro pre cudzincov a veľmi sa ospravedlňuje. Podlieham.

Noc pri internete, na pozadí olympijský hokejový turnaj. So slovenským komentárom. Nezabudnuteľný zážitok.

Rovnako ako celá Bratislava.

Idiot

V divadle zaspávam — ako obyčajne. Varoval som ju, no nepomohlo. Počas prestávky ma na chvíľu ponechá svojmu osudu, čítam si správy v mobile, ani tie ma však nevytrhávajú z letargie. Možno je to ročným obdobím, možno je to ňou, možno mnou. Odovzdane podlieham nihilizmu.

Spravím pre ňu čokoľvek; ťažko povedať či z presvedčenia, či z lásky, alebo zo súcitu. Robím to, pretože sa to tak má? Sotva, pravidlá sa nedajú aplikovať na všetko.

Čo ti je?, opýta sa ma, spozorujúc moje zahĺbenie. Vôbec nič, odpovedám, pokúsim sa o úsmev, plesknem ju po zadku, chytím ju za ruku a mizneme v tme.

Niekedy sa zbytočne zamýšľam, hoci netreba.