O tom, ako niekoľkokrát utiekol hrobárovi z lopaty.
A o tom, že dnes už vie, že všetko je to o láske a odpustení.
Zjavuje na náhle a nečakane:
— Som v Alexandrii, priletím za dva dni. Vidíme sa?
— Samozrejme!
Niet o čom; nikdy neviem, kedy by to mohlo byť posledný raz. Ťahá mu pomaly na osemdesiat a ja už to tiež neuhrám na mladíka. Takže rýchly presun. A potom to na mňa vybalí:
— Myslím, že už nedorazím.
Snažím sa spracovať, čo práve povedal. Sedíme v záhrade uprostred veľkomesta, je príjemné nehorúce leto, stretávame sa takmer náhodne a opäť o čosi pokojnejšie ako naposledy. A do toho tie slová. Aspoň navonok ich ignorujem, veď frajer je stále vo forme.
Ale cítim to. Neviem to vytesniť.
Posedávame a rozprávame sa, ale už je to vonku, visí to vo vzduchu a inak to nebude. Napokon, ako i pred pár rokmi, chce ísť do kina. Dáme predpremiéru nového filmu Wesa Andersona, a potom sa na seba s údivom dívame, snažiac sa dešifrovať, čo si ten druhý asi tak môže myslieť. Wes Anderson, čo sa dalo čakať.
Mizne v daždivej noci.
Je to trocha ako koniec filmu, a ja len naivne dúfam, že to koniec nie je.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára