Post scriptum

Nechal som sa zlomiť na obed. Stretávame sa a ešte telefonujem, letmo ju pobozkám na líce, kým ukončím hovor.

Zadívam sa na ňu, škerím sa: Viem, bezpečne viem, že sa zase opýta, nevinne, dostatočne všeobecne, so skutočným, či predstieraným nezáujmom, ako sa mám. Luxusne, odpoviem, ako takmer zakaždým. Uchechtnem sa.

Asi som sa mohol mať inak, lepšie či horšie, keby pred rokom nešpekulovala a rozhodla sa byť so mnou. Nerozhodla. Medzičasom sa mnohé zmenilo — a rozhodovanie už nie je na programe dňa. Maximálne, čo budeme jesť.

Aj tak si však nedokážem pomôcť. Díva sa do jedálneho lístka a ja ju skenujem pohľadom, bez zábran, uvoľnene, s úsmevom. Nemusí sa ma pýtať, na čo myslím, vie. Na sex, ako inak.

Je nespokojná. Večne nespokojná. Práca, frajer, čokoľvek. Krčím plecami. Tisíckrát som jej vravel, čo si o tom myslím, beztak si nikdy nedala poradiť. Nepotrebuje to. Načo? Sama vie najlepšie, čo by jej pomohlo. Len sa tým neriadi. Ááách, ženy!

Bez rozpakov si k nej privoniam, keď sa lúčime. Je to stále ona, vonia mi, vzrušuje ma, láka. Len som už asi o galaxiu napred.