Novinky

Čo máš nové?, pýta sa ma. Čo mám nové?, odpovedám otázkou a na moment zaváham. Viem, kam mieri. Dívam sa na ňu a možno by som ju najradšej prehryzol na dvoje. Zakaždým sa opýta, čo mám nové a ja jej zakaždým bez okolkov priznám novinky i zmeny, kým ona na rovnakú otázku odpovedá vyhýbavo, alebo ju bezstarostne prepočuje. Ktovie, možno i preto ma privádza do šialenstva. Úsporne mi dávkuje informácie, pozornosť i svoju prítomnosť. Asi to tak má byť. Čo mám nové?

Prestal som sa stretávať s bývalou, odpovedám. Dotklo sa ma, že spáva s inými, podotknem.

Čože?! Dotklo?? Teba sa dotklo, že spáva s inými?? Čo robíš ty? Ty smieš a ona nie? V čom je, prosím ťa, rozdiel?

Litánie som očakával. Usmejem sa, no vlastne mi do smiechu nie je. Rozdiel je v tom, že mi to tajila. Že mi klamala. Že jej už nedokážem dôverovať. Že už sa jej netúžim zveriť. Že už nemám chuť vdychovať vôňu jej vlasov. Že si neviem predstaviť, ako v noci hľadám jej dlaň alebo ju beriem pod krídlo. Že to všetko prenechávam iným, ak budú mať záujem o čosi viac ako všedné fyzično.

Dotklo sa ma, že spáva s inými.

Znie to hlúpo, samostredne. Nech. Roky bezbrehej lásky rozpitvávať nebudem.

Droga

Porada. Nekonečné rozprávanie o tom, čo všetko sa stalo a má stať. Dáta, tabuľky, výsledky, plány. Partneri, dodávatelia, zamestnanci. Sekundy sa vlečú, zažívam diletáciu času v priamom prenose.

Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!

Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!

Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.

Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.