Lyrika

Bola to čiča, neodolateľná, nedbalo vyzývavá, rozkošná čiča. Nechala sa dobíjať. A v momente, keď som to odpískal, nechala sa zbaliť. Len tak mimochodom, prirodzene, a rovnako prirodzene sa zakrátko znova vytratila za niekym s väčším. Autom.

Čiča, vravel som si, a bola v tom obscénnosť, túžba i radosť, je to výraz Tatarkov. Čiča, vravel som si so sotva badateľným úsmevom, no jej som to nespomínal: Tatarku by pravdepodobne zaradila medzi potraviny, v tom slove by však iste odhalila vulgárny základ, ktorý — vlastne som o tom nepochyboval — by ju urážal. Lyrika nebola jej najsilnejšou stránkou.

Čiča, usmieval som sa, tá jej čiča bola božská.