Lyrika

Bola to čiča, neodolateľná, nedbalo vyzývavá, rozkošná čiča. Nechala sa dobíjať. A v momente, keď som to odpískal, nechala sa zbaliť. Len tak mimochodom, prirodzene, a rovnako prirodzene sa zakrátko znova vytratila za niekym s väčším. Autom.

Čiča, vravel som si, a bola v tom obscénnosť, túžba i radosť, je to výraz Tatarkov. Čiča, vravel som si so sotva badateľným úsmevom, no jej som to nespomínal: Tatarku by pravdepodobne zaradila medzi potraviny, v tom slove by však iste odhalila vulgárny základ, ktorý — vlastne som o tom nepochyboval — by ju urážal. Lyrika nebola jej najsilnejšou stránkou.

Čiča, usmieval som sa, tá jej čiča bola božská.

Koskenkorva

Divoké deväťdesiate. Koniec leta, práve som úspešne ukončil sériu opravných skúšok a postúpil do druhého ročníka vysokej školy. Radostne obvolávam kdekoho, no dôležité je, že sa dovolám jej.

Je sparný večer. Dívame sa na mesto z vyhliadkovej veže, nášho Beverly Hills, dole blikajú svetlá veľkomesta. Sme ulepení, vlhkí. Bosí, nahí, opití. Ja dvojnásobne. Neviem sa jej nabažiť, rovnako ako pocitu víťazstva nad akademickým systémom. Alebo nad sebou samým — ktovie, neviem, nepremýšľam, a neskôr už to bude jedno.

Uhnem si z fľaše a opäť sa k nej prisajem. Znova a znova, predávkovaný endorfínmi, milujem ju, seba, svet. O pár hodín neskôr vytriezvem, potom príde jeseň, náhle preletí viacero päťročníc, viac hmlistých, ako slnečných, a búrlivý adolescent sa postupne premení na vlažne sarkastického tridsiatnika.

Ktorému sa ale stále podlamujú kolená, keď si na tú noc spomenie.