Už som zabudol, aké to je tráviť v lietadle dvadsaťštyri hodín. Kontinentálne prískoky, čo koľko ich je, sú stále len prískokmi. Dvakrát si zívnem a vystupovať. Za posledných 20 rokov lietanie zovšednelo, už ani nevznikajú priateľstvá na jedno použitie. Načo? Ani v električke sa ľudia nezvyknú rozprávať – ktovie, možno zvykli v minulom storočí.
Tu sa čaká na let do Chicaga?, osloví ma mladý chalan. Chce sa mu konverzovať a vlastne nemám nič proti. Pýta sa, čo robím, odvetím úsmevne polopravdou: som flákač. Nerozumie, tak ponúkam krátke etymologické okienko austrálskeho slangu. Pri odchode hovorí, že si ma pridá na LinkedIn. Po tom som túžil. Doba sa zjavne zmenila.
Zmenila.
Facebook je pre dedkov. Systém stráži čas strávený na tisícdolárovom telefóne. Veľký brat vie dávno všetko a malí bratia dosť na to, aby si urobili obrázok. S kým sa poznám, s kým sa vídam, kam chodievam, čo jem, kedy a ako spím, kedy som vetral, kde mám auto... Radšej na to nemyslím.
Za oknom haly sú minarety.
Potom sadnem do lietadla a celý čas som online. Funguje internet, funguje telefón, funguje televízia. Pozerám Wimbledon a konverzujem s kolegami z práce.
A ešte stíham filozofovať o tom, že sa jedného dňa odstrihnem. Jasné.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára