12. augusta 2014

Nesvoj

Rezidenčný komplex, najvyššie poschodie, pred výťahmi jediné dvere. Za nimi jediný byt veľkosti menšieho zámku. Vysoké stropy, galérie, terasy. Pozvala ma ďalej, naliala mi vodu. Pustená nadrozmerná telka, sitcomy deväťdesiatych. Podvedome tuším, čo to pozvanie znamená, i tak sa však cítim nesvoj. A ešte plebejskejšie ako obyčajne.

Odhodlávam sa nekonečne dlho, minúty sa vlečú a ona trpezlivo čaká, niet sa kam hnať. Prvý krok neurobí ani náhodou. Napokon sa jej dotknem a za pár sekúnd je okolo mňa ovinutá.

Poďme hore, zašepká. Poďme. Vynesiem ju ešte o poschodie vyššie, zložím ju na letisko, strhávam z nej šatstvo. Vystrčí riťku — bez rozpakov zasuniem. Chvíľu ju režem tak, chvíľu onak, nakoniec si vysadne na koníka a s prehľadom sa urobí. Vzápätí ju nasledujem.

Začínam sa tu cítiť ako doma.