Roaming

Vypuklo leto. Jar tento rok nebola, alebo možno bude niekedy neskôr, keď si ten beatnik nad oblakmi zmyslí; mám pocit, že v posledných rokoch nehľadí do kalendára, a asi je to tak lepšie, nemusíme nutne fungovať podľa tradičných schém.

Prejdem sa popri rieke a potom skončím u bývalého parťáka vo firme. Sedíme na balkóne pri káve, sledujeme a komentujeme maturantky v minisukniach predvádzajúce sa pod nami. Na rohu ulice clivo ťahá slák ošumelý pán v zimnom kabáte, jediný si nevšimol, že nesneží.

— Nebudeš sa tu nudiť? — uškrnie sa bývalý parťák.
— Nebudem — odpovedám presvedčivo a usrknem si z čiernej vody.

Podvečer sedím na káve o pársto metrov ďalej s tou mojou. Kladie mi identickú otázku, len sa bojí odpovede. Nemusí. Odpovedám rovnako presvedčivo a znova si usrknem z čiernej vody.

Stále sa bojí a nejaký čas sa báť bude, cítim to. No skutočne nemusí. V kaviarňach sa vedia postarať o zákazníkov, ulice pulzujú, internet a medzinárodné letisko fungujú a EÚ systematicky diktuje mobilným operátorom koľko účtovať za roaming. A najmä: som opäť s ňou a už si ju nenechám vziať.