Jedna v noci, v podniku prebieha súkromná akcička našej firmy a najbližších štyristo partnerov a zákazníkov. Predchádzajúcu noc som nespal, takže pripomínam zombie, presvedčivo rozsekaný i bez alkoholu.
Na hajzli si oplachujem zátylok; pod zrkadlom zazriem krčiť sa plastové vrecko od koksu. Kým sa zamyslím komu patrilo, mladý direktorík, ktorý ma prehliadol, potiahne nosom. Odkašlem si. Záhada je vyriešená. Chvíľu sa snaží roztržito konverzovať, maskuje rozpaky, no nemusí, o jeho záľube viem už niekoľko rokov. Nemusíš mi nič hovoriť, uškrniem sa. V dave mizneme každý svojim smerom.
Buchtička, ktorá už s nami dávno nemá nič spoločné, ale stále sa bez rozpakov pozýva na naše pitky, ma ťahá k baru. Nemám jasno, či chce so mnou spať. Ani, či s ňou chcem spať ja. Doteraz vždy s úsmevom prepočula moje výzvy, aby sa mnou nechala pretiahnuť v pohodlí môjho squatu. A úprimne, až taká fantastická nie je, aby som riešil čokoľvek iné ako priamu otázku.
Strih. Pol štvrtej ráno, posledných tridsať statočných má odhadom cez sto promile. Cica z financí je taká totálne naliata, že sa jej podlamujú kolená a mimovoľne sa vlní, nedokáže sa ani opierať. Pri pohľade na ňu dostávam morskú nemoc, pár slabších jedincov sa nepochybne najmä kvôli nej pozvracalo.
Taxikár sa ma snaží hlboko v noci ošmejdiť; možno mu nesedí môj cudzojazyčný prejav a krvavý ksicht. Škoda, že nevie, že som domáci a takto rozsekane vyzerám štandardne aj bez chlastu. Teda: jeho škoda. Slušne ho odnavigujem pred bránu a asertívne mu vysvetlím, že nezaplatím. Ani neprotestuje. Poprajem mu veľa šťastných kilometrov a idem sa zvaliť.
Za pár hodín mám prvú schôdzku s jedným z tých nešťastníkov, čo nevydržali pohľad na cicu z financií.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára