Radosti

Zajtra mierim na pracovný výlet, hovorím rozpustilo slečne, s ktorou obedujem v súlade s najlepšou networkingovou zásadou: Never Eat Alone. Obed fajn, ale práve som si z výletu spravil vojnu ako remeň. O radostiach možno rozprávať až ex post, to už by som mohol vedieť.

Vstávam o štvrtej, aby som stihol lietadlo. Auto štartujem s miernymi výčitkami svedomia: Nevravel som si včera, že nebudem piť? Vravel. A? Akoby sa víno nerátalo.

V salóniku mi už padá hlava. V Paríži mám na prestup 15 minút, čo je natoľko málo, že miesto stresu upadám priamo do letargie. Našťastie, Francúzi to majú šikovne zrátané. Ak mešká jeden let, minimálne rovnako dlho bude meškať i nadväzujúci. Úplne ideálne so solídnou rezervou. Premyslené. Len kým ma dopravia do cieľovej stanice, budem polomŕtvy.

Čaká ma blazeovaný chlapík s tabuľkou s logom firmy a S-Klasse. Hádže ma do hotela a počas jazdy nepovie ani slovo. Som mu vďačný.

Koniec výpočtu radostí.

Obed nestíham, s kufríkom sa skladám priamo v zasadačke. Jednanie trvá do ôsmej večer. Od ôsmej do desiatej večera, nasleduje socializácia v bare. Čosi mi vraví, že tento míting organizuje Nemka. Najzásadnejší rozhovor dňa stíham za päť minút, zvyšok je len zúfalý dojazd. Mám pocit, že nikto nemá gule priznať sa, že zomiera a že preferuje zomrieť v posteli. Stoicky trpím, mám to v náplni práce.

Je po polnoci. Mesto vidím z okna. Za rohom je La Rambla, no nemám síl.

Usínam okamžite. Tak aspoň nad insomniou som dnes vyhral.

Wellness

Mám plné zuby zimy. Málokedy lyžujem, keď už, je to skôr z povinnosti ako z plezíru, silvestrovský týždeň na horách mi stačí na celý rok. A stále nie je koniec.

Opäť sa niekam presúšam, opäť pracovne. Zimné stredisko skryté pred návalmi turistov, hotel pod zjazdovkou, wellness. Dva polopracovné rozhovory, potom bar. Wellness ako eufemizmus. A ako bonus plavovlasá cica. Je nová, vidím ju po prvý raz.

Tridsaťpäť, pridlho vydatá, bez detí. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako veľmi milujú svojho manžela, dozvedám sa od cynického kolegu. Win-win, uškrnie sa a zoznamuje nás. Zbytočne, tuším, že z oboch strán.

Koňak začína tiecť potokom, je čas zmiznúť. Zajtra ma čaká navlas rovnaká akcia.

Ďalšie hodiny zasneženou krajinou. Hotel, golfové ihrisko, wellness. Na recepcii sa takmer zrazím s plavovlasou cicou zo včera. Ty?! Asi sa budeme vídať častejšie.

Míting, masáž, bazén, bar. Cica je spovedaná testosterónmi asi po dvadsiatykrát počas dvoch večerov. Zakazdým rovnaké otázky. Pozrie sa na mňa a viem, že vie, že viem. Usmejem sa, kývnem plecom. Nič s tým nenarobí, darmo sa sťažovala už včera.

Obracanie pohárikov naberá na intenzite, tak znova miznem. Nechcem ráno nafúkať.

Čaká ma ďalší wellness... Malá Thajka po mne nemilosrdne šliape, trocha ma desí, že za to ľudia platia. Štyridsať eur a bez fajky?, komentuje to kamoš večer pri víne; nie je to škoda?

Cica poslala email, sama od seba a plný smajlíkov.

Tak ktovie, možno je skutočne pridlho vydatá. Jedna z tých, ktorým treba pomôcť, aby si uvedomili, ako milujú svojho manžela.