Porada. Nekonečné rozprávanie o tom, čo všetko sa stalo a má stať. Dáta, tabuľky, výsledky, plány. Partneri, dodávatelia, zamestnanci. Sekundy sa vlečú, zažívam diletáciu času v priamom prenose.
Zdĺhavé podrobnosti, na nič nemožno zabudnúť. Postupne prestávam vnímať, slová sa menia na sotva počuteľný šum kdesi v pozadí. Potrebujem zmiznúť. Ideálne hneď. Nepokoj je skľučujúci. Už, už!
Pokusy o diskusiu zahrávam z posledných síl do autu; ku všetkému sa vyjadrím neskôr. Musím si to najprv prejsť, hovorím unavene. Overím to, dám vedieť. Nie je problém, pošlem to mailom, vrčím. Som ako na ihlách. Dívam sa netrpezlivo na hodinky, chrbtom mi steká pot. Už!
Koniec! V mihu zaklápam notebook, do pár sekúnd som vo výťahu. Som na ceste, neuteč mi, píšem smsku. Garáže, auto, zopár dopravných priestupkov. Parkujem.
Placho ma objíme, kým ja mám radosť ako dieťa — a ťažko ovládateľnú chuť oprieť ju o stôl a dôkladne pretiahnuť. Nemožno, viem, ale i tak sa smejem, eufória mnou preniká, svoj milovaný heroín mám späť.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára