30. apríla 2012

Domov

Za oknom noc, poloprázdnu kabínu spoľahlivo uspal monotónny zvuk motorov. Teším sa domov ako malý chlapec a zároveň mnou preniká úzkosť — niet sa na čo tešiť. Splnené ľahkovážne túžby prinášajú vždy viac komplikácií ako radosti. Ešteže neklamem: ale ktovie? Možno je úprimnosť najsilnejšou zbraňou.

— Nechcem byť ďalšou z tvojich konkubín.
— Nebudeš.

Zaspala. I ja by som mal, ale nebudem, poznám sa.

Ešte týždňový jetlag a potom to hádam začnem riešiť. Alebo aj nie.

Poznám sa.

Žiadne komentáre: