Projekt

Čaká ma. Podopiera jeden z letištných stĺpov, v ruke mobil, na perách zdržanlivý úsmev. Vyzerá božsky, ako obyčajne. Krehká a krásna. Sotva sa zmôžem na pozdrav a neobratný bozk.

Taxík. Únava mnou preniká, ňou práve tak. Miesto slov si vymieňame pohľady. Zastavujeme sa po pizzu, mizne v nás sotva stihneme doma otvoriť krabicu.

Oblieka si tričko, ktoré som jej priniesol, má ho miesto šatičiek. Spod tenučkej látky presvitajú vztýčené bradavky. Podlamujú sa mi kolená.

Film, chcem film, hovorí, no zakrátko si to rozmyslí. Už ležíme. Počkám, kým zaspí, hovorím si, a potom sa vrhnem na prácu, čo-ako unavený.

Zostaň so mnou, nalieha. Pohladím ju po chrbte, pod tričkom a náhle sa zmietame ovládaní pudmi; dravo a nespútane. Zaspáva až hlboko v noci. Pracujem potom do rána, len občas neodolám a odbehnem sa pozrieť na to úžasné stvorenie, ktoré si ma celkom podmanilo.

Nežne ju budím, veziem ju k nej, vo firme odovzdávam projekt a stačí, stačí — viac už nezvládam, v kancelárii nezostávam, v núdzovom režime miznem dohnať spánkový deficit.

Nie, nie, ešte nie. Ešte spoločný obed.

Na perách opäť zdržanlivý úsmev, je tajomná a nenápadná, hádam len červené oči naznačujú, že za závojom útlej postavičky sa temer nerozpoznateľne skrýva divoká šelma. Včerajšia noc i ráno sa mi odvíjajú pred očami ako slizký pornografický biják, a viem, že jej tiež.

Šelma, napadá mi, keď sa už prepadám do tmy. Tie sa ovládnuť nedajú.

S ex

Dívame sa na seba v šere, temer ako kedysi. Natiahnutí na tej istej posteli, v rovnako dôvernom rozhovore. Podobné kulisy, podobný scenár.

— Som si skoro istá, že si s ňou niečo mal. Alebo ešte máš. Cítim to.

Má pravdu. Niečo málo som s ňou mal. Nevzťah. Intenzívny, poetický; a z väčšej časti i platonický. Nevzťah. Ani naň radšej nemyslím, ešte balansujem nad priepasťou.

— Žiarliš?
— Žiarlim. Sama som tým prekvapená.
— Nemusíš.

Usmejem sa a pohladím ju.

Prejde niekoľko dní a opäť sa ku mne nominuje. A potom to zruší, náhle má program. Večer ju však vidím online.

— Kto to bol?
— Nikto, kto by bol podstatný. Ani kamarát, ani priateľ.
— Hm.
— A pre doplnenie a upresnenie: nikoho nemám. Ani vo výhľade.

Hm. Aj tak žiarlim. A sám som tým prekvapený.

In vino veritas

Bola ovínená, skoro isto bola ovínená. Zabuchli sme za sebou dvere a po chvíli sme sa už milovali, prirodzene a vlastne úplne normálne, nebyť tých otázok, ktoré ju kvárili a ktoré jej mierna spoločenská únava umožnila ventilovať.

— Máš ma rád?
— Ako to vidíš?
— Čo bude?

Mám zatvorené oči, len sa usmievam. Nemám správne odpovede. Ktovie, či vôbec existujú. Zakrátko zaspávam a ráno si ani celkom nevybavím, či sa mi to celé iba neprisnilo.

Opäť sa milujeme, ležérne, nonšalatne, púšťa džez a kým potom trávi svoju hodinku v kúpeľni, ja si čítam. Žiadne otázky. Ideme spolu na obed a potom každý svojou cestou. Ako obyčajne.

Vo vzduchu takmer cítim jar.