42

Je pol druhej v noci zo stredy na štvrtok, šiesta noc zo siedmich posledných, čo trávim vonku. Posúvam si džojnta s partičkou pred klubom a netrápi ma, že od ôsmej budem vyzivovať na mítingu. Som zvyknutý, baví ma to — a nadôvažok sa jedná o moje slobodné rozhodnutie.

Nie je potrebné klišé, že chcem ešte veľa stihnúť, že tu nie som navždy. To napokon nikto. Možno sa rozsekám na D1, možno ma čosi rozožerie zvnútra, ktovie. V tejto chvíli je to irelevantné.

Čo by si chcel dosiahnuť?, občas sa ma niekto zvykol opýtať; odpovedal som zakaždým rovnako: aspoň trojciferný trhový podiel. Kto sa zasmial do dvoch sekúnd, mal u mňa malé bezvýznamné plus.

Vdychujem koncentrované THC, prvotriedny import z Maroka a s ním i bezstarostnosť mojich spoločníkov.

Vzťahy, o tých to predovšetkým je. O rozhovoroch dlho do noci, alebo tých tichých, na ktoré stačia pohľady. O dôvere, o porozumení. O snahe čosi z toho najkrajšieho vzťahu vybudovať, možno vypiplať deti; hádam v mierne márnivej túžbe, aby niesli ďalej nielen gény svojich rodičov, ale i čosi z ich hodnôt, charakteru.

Pôžitkársky vyfúknem dym a precitnem — nechal som sa uniesť, už zo mňa hovorí hašiš.

Trojciferný trhový podiel, uškrniem sa. Ale až ráno.

Momentka

Sedím s nimi v najlepšej kaviarni v meste a užívam si kratučký moment pohody, vytesniac všetko, čo ma trápi, všetky malicherné problémy z práce, rovnako ako nenaplnené túžby a sny, ktoré mi neprestajne motajú hlavu. Vonku slabo prší, je po zotmení. Usmievam sa na ne obe, raz na jednu, raz na druhú, nechcem, aby sa cítili zanedbávané. Toto bude parádny víkend, viem isto.

Želám si, aby bola jar. K zime si zakaždým zložito hľadám pozitívny vzťah — často neúspešne.

Túžim. A túžim sedieť pod palmou v Riu.

Geometria

Silvester. Žúrka vo vilovej štvrti, pribúda promile i hlasného smiechu. Len jeden z nás sa separuje — doviedol si kolegyňu a teraz sú zatvorení v kuchyni a čosi riešia. Čosi — viac neviem, a ani ostatní. Ešte pred polnocou si kolegyňa volá taxík a stráca sa v tme.

— Tak ako, ako? — pýta sa partička unisono — Bude niečo?

Neforemná grimasa mu skriví tvár.

— Má priateľa — vypadne z neho.

Zacítim niekoľko uprených pohľadov a je mi jasné prečo.

— Smrť trojuholníkom! — zarevem — Nech žijú úsečky!

Karma, kilometre a kamarátky

Civím do prázdna a chce sa mi revať. A potom si dám výjazd nočnou krajinou a trocha sa mi uľaví. Zaspávam takmer okamžite. Ráno som v práci nezvyčajne krotký, žiadne ostré slová, žiadny sarkazmus.

Dvetisíc kilometrov a je mi zase o čosi lepšie. "Vezmete nás do Bratislavy?," pýta sa párik na výpadovke. Prikývnem, vezmem, vlastne skoro musím, splácam karmický dlh.

Opäť noc kdesi na diaľnici. Začína mi padať hlava. Neplánujem sa rozsekať. Volám kamarátke, či by ma nepritúlila. Pritúlila. Doslova. Domov sa vraciam bez výčitiek svedomia. Toto je ten zvláštny smútok víťazov?

"Si mi sympatický," dozvedám sa o niekoľko dní neskôr, krátko po milovaní. "Ale ja nie som dievča pre teba, nebol by si so mnou šťastný." Čaká, napäto čaká, že niečo poviem. Mlčím. Niekedy je najlepšie mlčať: druhá strana si to vyloží presne ako potrebuje.

Inej kamarátke pomáham so sťahovaním. Taktne odmietam s tým spojené pozvanie na večeru. "Teba tá dobrá karma raz zabije," smeje sa. Púšťa mi Californication, spomíname na Cayucos a na chvíľu zaváham. Nie, radšej nie.

"Prídem v piatok," pípla smska od ďalšej. Možno by som mal mať blízko ku šťastiu, uvažujem, no stále sa cítim akoby som srdce dobrovoľne odovzdal v kafilérii.

Spím dobre. A sám.