Koskenkorva

Divoké deväťdesiate. Koniec leta, práve som úspešne ukončil sériu opravných skúšok a postúpil do druhého ročníka vysokej školy. Radostne obvolávam kdekoho, no dôležité je, že sa dovolám jej.

Je sparný večer. Dívame sa na mesto z vyhliadkovej veže, nášho Beverly Hills, dole blikajú svetlá veľkomesta. Sme ulepení, vlhkí. Bosí, nahí, opití. Ja dvojnásobne. Neviem sa jej nabažiť, rovnako ako pocitu víťazstva nad akademickým systémom. Alebo nad sebou samým — ktovie, neviem, nepremýšľam, a neskôr už to bude jedno.

Uhnem si z fľaše a opäť sa k nej prisajem. Znova a znova, predávkovaný endorfínmi, milujem ju, seba, svet. O pár hodín neskôr vytriezvem, potom príde jeseň, náhle preletí viacero päťročníc, viac hmlistých, ako slnečných, a búrlivý adolescent sa postupne premení na vlažne sarkastického tridsiatnika.

Ktorému sa ale stále podlamujú kolená, keď si na tú noc spomenie.