Kubánsky bar v Camdene, exujem tequily brzdené pivom. Splývam s lokálnym východoeurópskym davom. Čo tu robíš?, pýta sa ma Rumun od vedľajšieho stola. Dovolenkujem, zaklamem. Prd, videl som ťa na stavbe v Kingsbury, uchechtne sa. Pokrčím ramenom a tiež sa uchechtnem. Tak čo sa pýtaš, keď vieš?
Mladá ťahá z posledného. Snaží sa držať krok — myslím to samozrejme obrazne — ale už neartikuluje. Ostal som v tejto hlučnej mase sám s bratom. Stačí pohľad, možno slabý úškrn, a viem — všetko je stále tak, ako má byť.
Palahniuk ešte ani neplánoval napísať svoj bestseller, keď sme sa otĺkali pred pajzlom s názvom Ambra, aby sme zabili čas a pretriezveli. Rehotali sme sa, šialení, slobodní, smelí. Dnes sa stačí uškrnúť, biť by sa nám už nechcelo; pestované brušká by nám bránili dať si poriadne do tela.
Ale inak sa nič nezmenilo.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára