19. mája 2009

Mesačná sonáta

Spolu na posteli. Smejeme sa, naťahujeme. Zhovárame sa viac ako kedykoľvek predtým. Je to intímne — aspoň pre mňa. Odrazu to cítim. Vyhýbam sa dotykom a pohľadom. Som tu a nie som. A jej sa to páči, viem to. Len neviem, či je to všetko, čo chce. Keby som vedel, keby som tak vedel!

Tak čo? Čo by som robil? Vášnivo by som sa s ňou dnes v noci miloval a tie ďalšie by mi za to nestála? Sľúbil by som — sám sebe, samozrejme — že to bude všetko inak — len aby nebolo? Pretože je príšerne ťažké to zmeniť. Zmeniť seba.

Takže miesto toho Beethoven. Znova.

11. mája 2009

Zajtra

Opustila ma slečna. Poslala smsku, prišla, doniesla čokoládu, poplakala si, vypila kvapku vína a zase odišla. Teda, povedal som jej, aby už šla. Pretože mám kamenné srdce. A najmä preto, že som bol unavený a chcelo sa mi spať.

Chvíľu som len tak ležal; bola tma a bolo mi nanič. Pretože ma nechala a pretože som zjedol celú čokoládu a bolelo ma bruško. A pretože som bol unavený.

Nakoniec som si vzdychol, vyskočil som, napísal jeden email a urobil som si to. Pre istotu niekoľkokrát.

Od zajtra bude Whinger znova vo forme.