Nad oblakmi

Presne podľa plánu, na víkend som zmizol. Pristál som v provinčnom meste, kde si ešte vedia vychutnávať život aký je. Dostatočne ďaleko od každodenného stresu, ktorý ma minulý týždeň s prehľadom zotrel. Piatok večer v džezovom klube, zopár na náladu. Mladí muzikanti, mali gule, nechcelo sa im končiť, džemovali do záverečnej. Slušné publikum, noc mala grády.

Sobota v antikvariáte, nutnosť vždy, keď sa zjavím.

Nedeľný veget. Veget. Sedel som s ňou v pizzérke, sŕkal pivo, potom sme to strihli zákuskami a lavičkou pri fontáne. Svietilo slnko, bolo mi príjemne.

— Máš už program? — spýtala sa.
— Večer letím.
— Škoda.
— Viem.

Nejak už len bude. Bude dobre.

V banke

Chvíľami uvažujem, čo sa dá vyčítať z môjho bravčového ksichtu. Možno primitivizmus, možno sedliakizmus, no to iste nie je všetko.

Tento týždeň v banke. Vbehol som tam pred záverečnou, všetko dopredu dohodnuté, pár podpisov a môžem zase letieť. Lenže — to by mi nesmel z druhej strany zakývať pán z investičného, s ktorým som prehodil pár slov na Silvestra.

— Nedáte si so mnou Ballantínku?

Skoro mi vypadli oči. Som tu správne? Nuž ale, keď sa pýta? Dali sme si rovno dve veľké a potykali sme si.

— Zahulíme?

Sedím na investičnom, maskujem sa košieľkou a sakom, na nohách nové lakovky, výnimočne oholený a decentne navoňaný — a on napriek tomu všetko vidí. Celonočné žúry, akcie, z ktorých si nikto nič nepamätá, alebo pamätať nechce, hektolitre prefiltrované telom v zafajčených baroch, bongá a fajočky pekne do kruhu, šialenstvo postpubertálnych výčinov a ťažké rána pred monitorom v kancli.

Práve som si fukol v priebehu piatich minút pár odrastených. Je možné, aby mal fondy aj na toto?

Ubalil. Stojíme pred pobočkou, jarné slniečko sa na nás škerí, posúvame si džojnta a konečne začínam rozumieť tým marketingovým kecom o individuálnom prístupe k zákazníkovi. Dúfam, že s čímsi podobným čoskoro vyrukujú aj na daňovom.

Sedliakizmus

Mám robotnícko-roľnícky pôvod, pričom silne prevažuje ten roľnícky. Inými slovami, po fotrovi som sedliak ako remeň. Súc odchovaný macošským veľkomestským prostredím, moje prirodzené sedliactvo býva občas ukryté pod nánosom uhladeného konformizmu, no v pravej chvíli sa dokáže predrať na povrch.

Navoňavkovaný panáčik, ktorý sa skvele hodí do urbanistického celku, sa v momente zmení na páchnuceho čaptoša z gruntu, komplet s podliatym pohľadom a klaunovsky červeným nosom.

Minule sa podobná metamorfóza odohrala v realitke:

— Chcete sa dať poistiť, ak by vám nájomníci prestali platiť?
— Koľko.
— 5%.
— 5%? — mrzký pohľad — Ta čo, kradnem? Ukrajinci sú lacnejší a efektívnejší. Povedzte nájomníkom.

Potom som sa zľahka usmial a nenásilne premenil späť na mestského pandrláka, so záľubami ako squash, bourbon a literárne matiné.

Aké príjemné, keď si výchova a gény vedia rozdeliť úlohy.