Letom svetom

Som nezamestnaný bozdomovec, utrúsim, keď sa pýtajú, odkiaľ som a čo robím. Smejú sa. Nech! Štuplím si uši Beethovenom a odvraciam sa.

Presúšam sa z miesta na miesto, vandrák v roztrhaných rifliach a rozdratej bunde. Žeriem fastfood z plastového taniera, do plastového pohára mi nalievajú instatný čaj. Platím plastovou kartou, ďakujem očami. Pozorujem profesionálnych somrákov, učím sa za pochodu. Som primerane patetický, no netrápi ma to. Zívam, nespím.

Visím na tyči v autobuse. Zase niekde. Už mi je celkom jedno kde. Iné mesto. Iné námestie. Rovnaké obchody. Rovnaké davy. Podobné metro. Známy známeho ma vozí zimnou krajinou. Čosi vysvetľuje. Zastavme, som hladný. Zase fastfood, zase čaj.

Sedím v saune v udržiavanom horskom stredisku. V japonskej reštaurácii v Soho. V prvotriednom slovenskom pajzli. Všade a nikde. Teda, skôr nikde.

Dívam sa do noci z preskleného výkladu ôsmeho letiska v priebehu mesiaca a uvažujem, čo by som chcel. Keby.

Vlastnú posteľ. Čo najskôr. Presne viem akú. Rovnakú, ako som mal v poslednom byte. Možno sa chcem stať obeťou zahniezďovacieho inštinktu IKEA.

A ešte by som uvítal, keby vyšlo slnko. Lebo to som za posledný mesiac zahliadol iba dvakrát. A v žiadnom katalógu som ho zatiaľ nevidel.

Z filmu

Stretli sme sa v trojke, bolo to primerane bizarné a mierne znepokojujúce. Vzal som ich do buzerantského klubu na techno. Potom sme šli k tej druhej. Honosné sídlo v centre mesta. Posedeli sme a ja som bol ešte nespoločenskejší ako obyčajne. Cítil som sa ako Woody Allen, tak som sa zdvihol.

— Odprevadím ťa — povedala a pohľadom usadila kamošku späť do gauča.

Mlčky sme prešli celým domom, otvorili sa dvere a obaja sme zatiahli slabé čau. Zapozeral som sa na ňu.

— Čo je? — usmievala sa.
— Mám strašnú chuť ťa pobozkať.
— Tak prečo to neurobíš?