19. decembra 2007

Nepokoj

Chcelo by to marsku, hovorím si v duchu. Postávam na balkóne, nepatrne okopávam zábradlie, počúvam dookola Revolution a cítim sa ako macho. Mierne. To postupne prejde, samozrejme. Trénujem harkanie na cieľ, základnú disciplínu sídliskovej paraolympiády. Je mi fasa. Aj by som si vypil, ale ešte nepijem. Vlastne, ani nefajčím. Všetko je to iba ako keby.

Práve som neodišiel na branné cvičenie. Mám trinásť rokov, som po prvý raz zľahka zamilovaný a mám pocit, že sympatie by mohli byť vzájomné. Teda — mám pocit. Šteklí to v bruchu a zazdalo sa mi, že keď som ju lámal, tak váhala, či sa z branného neuliať spolu so mnou. Neuliala sa, bola mäkká.

Tak tu teraz podopieram a okopávam zábradlie. A teším sa na večer. Určite za ňou musím zabehnúť. A musím sa jej spýtať, či si nikto nevšimol, že som zdrhol. A musím zistiť, či ma chce, aby som sa zbytočne nestrápňoval.

Chcelo by to marsku. Veď hovorím.

7. decembra 2007

Reflexia

Pol jedenástej predpoludním. Postávam pred firmou, sŕkam gumidžús, príšerne sa potím a možno by som si aj chcel zapáliť, ale nezapálim si. Len takú imaginárnu. Neznášam hnoj v ústach. Plus, som silne ovplyvnený protifajčiarskymi reklamami. Škoda, že aj na fľaše nelepia hororové výjavy následkov dlhodobého užívania. Mali by. Ako k tomu príde bežný spotrebiteľ ako ja? Kúpi si fľašu-dve týždenne, do toho pár nepredvídateľných víkendových roztopašností a z ničoho nič cirhóza.

Zazubím sa smerom k ohrievaču na oblohe, asi to chcelo byť vyzývavé, ale asi to nebolo. Cítim ako sa vo mne chvejú atómy, trasú sa, rozhegané molekuly kričia o pomoc. A navonok to vyzerá stále zachovalo. Ešte zahrám divadlo, nepálim mosty, nezberám sa na posledný výlet do Vegas. Ešte to nebolí a ešte to nevidno. Ešte sa tým môžem v záchvate kokotizmu chvastať. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.

Dosŕkam gumidžús, dám si ešte minútku na čerstvom smogu, odfrknem imaginárny vajgel smerom k tomu nebeskému radiátoru, otočím sa na opätku a zaradím sa späť do firemného davu.

Ešte to nebolí. Ešte si môžem hladiť ego a správať sa ako hyperkokot, ktorý to má s prehľadom pod kontrolou.