17. októbra 2007

Z druhej strany

Dáme civilný? Dáme.

Niektoré dni sa vydaria. Až natoľko, že zabúdam pičovať ako chorá vrana. Dnešok bol z tých lepších. Leto uprostred veľkomesta. Voľný deň na výstave fotografií Helmuta Newtona.

Vstávam pred šiestou, čo je samo o sebe šialené, no uvážiac, že za oknom už oskar drzo seká lúčmi hlava-nehlava, najvyšší čas. Rýchly presun do parku, jedno jediné kolo, keďže spoločnosť dvoch slečien odmieta pridať ďalšie a miesto toho si dáva rozťahovací strečing. Slnko praží, prizerám sa.

Káva na rohu, kelímok do ruky. Za desať minút u mňa, už len vo dvojici. Raňajky, potom bazén, voda akurát, nad hlavou absolútne modré nebo. Ešte nie je ani deväť, ale už je výrazne príjemnejšie v tieni. Veget pri bazéne.

Jedenásť. Slečna sa zberá, prichádza kamoš, tréner. Vysvetľuje slečne ako zhodiť a mne ako pribrať. Za posledný rok som prišiel o 15 kíl, začínam byť priesvitný. To mám z toho života, aký vediem. A z tých ľudí, s ktorými sa stýkam. Trikrát týždenne sex, žiadne ulievanie, radí slečne na schudnutie. Počul si?, vyčíta mi slečna. Počul, počul. Ja to nepotrebujem, tak LHK stačí, nie?

Ešte niekoľko viet a na sobotnú noc mám program. Miznú. Púšťam si Pink Floyd, riešim dane.

Spím.

Obedujem v meste.

Päť popoludní. Prišla slečna. Iná. Taká, čo ma nechce. Platonická. Chodievam s ňou do kina a na akcie, z ktorých chcem odísť pri zmysloch. Prirodzená, neimidžová, civilná. Blízka a vzdialená.

Premiéra Corbijnovho filmu Control. Frajer sa dostavuje osobne. Vraj šesť stupňov odlúčenia! Tento chlap má v telefónnom zozname celý šoubiznis. Akí boli tí, ktorých už zmazal? Ian Curtis? Cobain? Miles?

Nočný Darlinghurst. Možno by sa patrilo konverzovať, ale nežiada sa mi. Je mi dobre, slečna to pochopí, pozná ma. Toto je ľahké ticho. Jeden pohľad a všetko je jasné. Nemusím nosiť na ciferníku rožok. Večeriame, je to takmer intímne. Odprevádzam ju, fasujem jednu malú pusu a môžem ísť.

Polnoc. Dáme ešte nejakú dumu? Dumu do civilného? Len takú malú dumku:

Svet je úžasné miesto kam sa narodiť.

Príď, funebráčik, príď, dáme spolu jedno dobre vychladené kukuričné poldeci.

11. októbra 2007

Vianoce

Vo firme máme skoro samých chlapov, ženských pár. Firmu v susedstve luxusného bordelu. Občas k nám zaskočí bordelmama, božská tridsiatka s ukrajinským prízvukom. Vysmiata ako lečo, priateľská, milá, chutná. Potrebuje pomôcť s počítačom.

Skočím k nim, za tri sekundy diagnostikujem odpojenú myšku a zberám sa.

Počkaj, počkaj, hovorí bordelmama, v piatok budeme oslavovať narodeniny, robíme takú akcičku, tak keby ste chceli... Príďte, klipká očami, usmieva sa a do ruky mi vtláča pozvánky.

Keď ich za pár minút rozdávam, cítim sa ako Ježiško. Deti majú Vianoce.

7. októbra 2007

Leto

Teploty cez tridsať, triko prilepené na telo o čosi viac ako by sa žiadalo. Pár temp v bazéne, potom štartovacie poldeci pri otvorenom balkóne. Stmieva sa. Jazz, telefonát do Londýna. Kamoš; nesie pizzu, pýta si bourbon a koláčik. Presun, klub. Partia už veselo nasáva. Rugby s Anglickom, naši dostávajú na frak. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Plné poháre prichádzajú, prázdne poháre odchádzajú. Strašná hudba, výšky režú uši. Asi sa nás chcú zbaviť. Preč!

Hej, Armand! Náhodičky nočných ulíc, prestávka pri Ministry of Sound, viac alkoholu, viac radostí. Decibely pre spiacich susedov. Posledný hlt, znova ulica.

Presun, takčoako Floyd. Už je zatvorené chlapi, kurva, sú tri ráno, chcem ísť spať. Floyd, jedno kolo. Kurva, chlapi, ale rýchlo. Miestni metalisti hrajú na vzdušné ģitary lepšie ako Slash, Hammett a Frusciante dohromady na tie obyčajné. Tri kolá, kým Floyd zruší deťom prázdniny.

Potenia. Ďalšie a ďalšie poháre, parket preplnený šialencami. Toto sa nikdy neskončí.

Záverečný bourbon dávno po svitaní. Mesto sa prebúdza. Slnečné okuliare, smer posteľ. Spať. Spať.