Prišla na mňa jarná únava. Nechce sa mi nasávať. Nezáujem. Žiadne víkendové čiaročky, žiadne kolieska. Nechce sa mi ponocovať. Upadám. Keď ma niekto volá von a je to ďalej ako cez ulicu, otáľam. Nechce sa mi, vysvetľujem, čo budem zatĺkať. Je mi dobre doma. Zídeme sa u mňa, keď chcete. Alebo ani radšej nechoďte, hodím nejaký film do DVD, ulejem si jedného Jima a pomaly ho budem chlípať, osamote, spokojne, vyrovnane.
Nezaberá ani ale budú tam buchty. Asi je to vážne. Kým sa nejaká nedostaví a iniciatívne mi nezačne sťahovať rifle, nebudem to riešiť.
Stačí mi jazz. Musím nabrať sily na leto. A to je za dverami.
20. septembra 2007
8. septembra 2007
Prekvapenie non-stop
Triko, rifle, cez ulicu priamo do klubu Kvé. Dc-dc-dc, retro bíty, Londýn deväťdesiatych, dc-dc-dc, klasická šťava. Naštartovaný vďaka domácej kuchyni, pridávam palivo, opúšťam prvou kozmickou planétu. Biliárd, vyľudnené mesto, kvalitný materiál, dídžej Daz. Malý boh. Prestrih.
Príjemne rozliaty sledujem čo a ako. Vnímam. Radosť. Dnes v noci sú všetci na rovnakej hladine. Nezvyčajný fenomén. Nie som rozbitejší ako iní, iní nie sú rozbitejší ako ja. Všetci pekne rozsekaní na atómy. Spravodlivosť? Sloboda, rovnosť, bratstvo? Nik nedrží rytmus. Nikto sa o nikoho nestará. Kadekto fajčí, napriek vážnym zákazom. Niektorí ležia popri stenách. Ktosi tancuje kankán. Ázijka sa predvádza pri tyči. Vydarená akcička. Daz, malý boh. Prestrih.
Zahryznem do citróna. Žiadny ten odrezok, čo dostáva stádo s tequilou. Citrón. Ideálny na núdzové pristátie. Funguje dokonale. Kde sme to?
Skoro ráno. Prebehnem ulicou, doma. Pod bránou pajzlík. Míňam ho neustále, no nikdy tam nejem. Pajzel, predsa. Príšerne hladný. Príšerne. K výťahu nedobehnem, je priďaleko. Musím jesť. Musím. Okamžite. Objednávam náhodne vybraný odpad a milo sa pýtam uniformovaného týpka: počuj, kedy vlastne zatvárate?
Fičíme 24/7, odvetí hrdo.
E?! Ako? Prečo?
Trhajte ma, deti.
Príjemne rozliaty sledujem čo a ako. Vnímam. Radosť. Dnes v noci sú všetci na rovnakej hladine. Nezvyčajný fenomén. Nie som rozbitejší ako iní, iní nie sú rozbitejší ako ja. Všetci pekne rozsekaní na atómy. Spravodlivosť? Sloboda, rovnosť, bratstvo? Nik nedrží rytmus. Nikto sa o nikoho nestará. Kadekto fajčí, napriek vážnym zákazom. Niektorí ležia popri stenách. Ktosi tancuje kankán. Ázijka sa predvádza pri tyči. Vydarená akcička. Daz, malý boh. Prestrih.
Zahryznem do citróna. Žiadny ten odrezok, čo dostáva stádo s tequilou. Citrón. Ideálny na núdzové pristátie. Funguje dokonale. Kde sme to?
Skoro ráno. Prebehnem ulicou, doma. Pod bránou pajzlík. Míňam ho neustále, no nikdy tam nejem. Pajzel, predsa. Príšerne hladný. Príšerne. K výťahu nedobehnem, je priďaleko. Musím jesť. Musím. Okamžite. Objednávam náhodne vybraný odpad a milo sa pýtam uniformovaného týpka: počuj, kedy vlastne zatvárate?
Fičíme 24/7, odvetí hrdo.
E?! Ako? Prečo?
Trhajte ma, deti.
3. septembra 2007
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)