Na konci s dychom

Pamätám si málo, skoro nič. Fľaše, papieriky a láska, to sú tí praví vinníci. Ja som sa len viezol, opitý, cestujúci, zamilovaný.

Pamätám Kryla pri táborákoch. Ako som túžil byť tam s tou pravou, keď sa dvojice pomaly separovali a mizli v tme, kým oheň chladol a z fliaš ubúdalo čučo. Moja pravá bola vždy v meste, čo ma nútilo vracať sa do mraveniska smogu a špiny, do warholovského panoptika civilizácie. Dokážem si vybaviť sám seba utekať ulicou, prostý mam; v skutočnosti som sedával pri pätníkoch so zdvihnutým prstom a dúfal, že to stihnem ešte v ten večer, ach, mladosť plná neukojiteľnej túžby.

Pamätám parky, pamätám kúpaliská, tmavé bočné uličky, polorozpadnuté domy na periférii, schodiská zastrčených barov, podpisy múrov vysádzané na nahé telá, sviežosť lúk nad mestom, nebeské gobelíny všetkých farieb, všetkých ročných období.

Tak tam teraz pred polnocou stojím s ležérnou cigaretou v gambách, na konci s dychom, taký malý Belmondo, a všetky tie spomienky sa vynárajú, zdravia ma, tľapkajú po pleci, vnucujú sa, kým na benzínke bytia dotankuvávam stooktánový benzín ťažkej pohody. Než stihnem frčkou odstreliť vajgel do tmy, už opäť letím vesmírom.