Medzihra

Moje noci sú krajšie ako vaše dni. Zvyčajne. Prirodzene, preháňam a dnes ešte i podvádzam, citujúc Żuławského.

Túto náladu som mal v novembri v Aténach. V iPode dookola Calling Occupants of Interplanetary Craft. Oskar vyzývavo pražil, bolo to na triko, kávu na terase — a úzkostné očakávanie nasledujúcich hodín. Agónia ešte vycibrená nemožnosťou presunúť sa inam, zvyšok Európy sa topil v hustej hmle.

Je skoro päť ráno. Nespím. Klasika. Trocha som sa prespal k večeru, potom Chelsea a teraz sa už neoplatí — zakrátko začnú ulicami fučať smietarske autá, mesto sa postupne prebudí do ďalšieho jesenného dňa. Bude opäť pekne, ako som sa dozvedel zo správ.

Kufor mám zbalený, len nezabudnúť vytiahnuť zo zásuviek spotrebiče, pripomínam si. Starý kontinent. Opäť.

Mal by som sa tešiť, tuším. Lenže smiech zašlých fotiek je v nenávratne, čo som ešte celkom nerozchodil; zoči-voči minulosti som stále viac ako neistý. Ako to vravel môj obľúbený básnik? Nikdy sa nevracajme do mŕtvej minulosti, ktorej sa nevieme prestáť báť. Lacné, ale výstižné.

Chcel by som čosi; a možno by som chcel niečo úplne iné; súkromná história vie byť rovnako, ak nie viac zamotaná ako tá veľká, knižná.

Takže? Hlboký nádych, chladnú hlavu, ružu do zubov, trpezlivosť a rešpekt.

Uvidíme ako bude.

Paddington Blues

Štvrtý deň triezvy. Tlak nízky, chodníky úzke, hodiny v práci vlečú sa pomalšie ako inokedy. Podniková akcia s takmer povinnou účasťou, rýchly presun parkom do klietky štyroch stien. Gitara, demá, pošta, litre cukrovej vody a neodplašiteľná chuť na cigaretu. Nedá sa. V telke radostné zvesti o daňových škrtoch na budúci finančný rok. Voľ, kurva, dáme ti nažrať.

Paráda!

Ulica. Pulz mladej noci ozdobenej naliatymi sedemnástkami zabudnutými po preflámovanom víkende v hypnotizujúcom centre pomätených warholov a nádejajúcich sa primitívov. Všetko je v poriadku, fimové kluby obliehané polointelektuálnymi vypatlancami, polnočné kníhkupectvá skrývajúce zaľúbené mladé páriky, počerní chlapci na schodoch podávajúci si fajočku, tuším medzi nimi postáva aj Charlie Parker.

Krčmy sú úľmi nevyčerpateľných nočných včeličiek.

Ríbezľový džús namiesto dávky. Smäd ešte bolí.

Lajla tov

Smiala sa na celú ulicu, nahlas, šialene nahlas, rehotala sa od ucha k uchu a bola na nezastavenie. Ani som nemal v pláne ju zastavovať, len som ju s údivom pozoroval a bál som sa jej dotknúť, aby som jej neublížil. Bola pre mňa ako zvieratko v ZOO. O milión rokov mladšia, vychudnutá, rukatá-nohatá, nepochopená a nepochopiteľná, bláznivá a pobláznená, triezva i opitá, podľa potreby a nálady, bol jej vždy celý bar, celý byt, celý svet.

Raz, keď sedela mlčky na lúke na okraji sídliska oblečená len v zapadajúcom slnku, som si uvedomil, že je sesternicou malého princa. Dívala sa na mňa obrovskými okáľmi a tvárila sa smrteľne vážne, kým som na ňu uprene civel. Potom prepukla v hurónsky smiech a ja som bol ešte zmätenejší ako kedykoľvek predtým.

Nerozumel som jej nikdy ani slovo a ona pre zmenu mne. Neprekážalo. Komunikácia viazla, tak sme sa jej nevenovali.

Bol som jej všetko a nič, a postupne čoraz viac nič. Potom som zmizol. Videl som ju ešte v starom klube v centre, keď som sa po rokoch vrátil. Túlila sa ku mne ako mačiatko, no ja som nemohol, nechcel. Potom tuším v Londýne, utekala na metro, kým ja som šiel povymetať nottinghamské pajzle. Držal som ju za ruku, chvíľu sme na seba hľadeli, kým sa mi vytrhla a utiekla.

Nikdy som ju nevzal do Paríža, ale možno som jej to ani nikdy nesľúbil. Už neviem.

Zoznámila ma so Zuzou Navarovou, čím dnes v noci náhodne vzkriesila spomienky z minulého tisícročia.

Spi, malá.

Podoba

Od prvého záberu mi bolo jasné, že toho týpka odniekiaľ poznám. Rovnako akčné noci, rovnako ťažké rána, rovnako neoholený ksicht a každým dňom vycucanejší pohľad skrytý za tmavými okuliarmi. Prázdny, zato primerane rozbombardovaný byt, knihy, hudba a sklenený stolík, na ktorom sa efektívne reže prášok. Máločo ešte znamená niečo a mnohé neznamená nič.

Mal som problém dopozerať. Half Nelson.

Odporúčam.