Morricone

Chčije a chčije. Už štvrtý deň v kuse. Ešteže je štátny sviatok, pretože inak by som bol opäť chorý. Na zemi nedopitá fľaša vodky, v hlave mišmaš predchádzajúcej noci, jedna čiarka navyše. V iTunes Morriconeho výcuc, v telke so stlmeným zvukom piaty diel Básníkov.

Uvedomil som si pár zrejmých vecí. Morricone je dobrý na daždivé dni. Vodka je dobrá s ananásovým džúsom.

A podnapité indivíduum rozmýšľa kokotom, ako obyčajne.

Doma

A sme doma, stará mama. Po dlhej flákačke zase v kolotoči. O šiestej zaspávam nad večerou, aby som sa za pár hodín nechal zobudiť najprovokatívnejším a najproduktívnejším budíkom súčasnej civilizácie — pípnutím esemesky. Rifle, triko, trocha značkového smradu na tepny, nožík a malé koliesko do vrecka.

Klaksóny taxíkov, strih cez sedemprúdovku, štartovacie poldeci prekladané pivom, frajerské žvásty. Prebúdzajú sa živly. Vitaj doma, kámo.

Biliárd je ideálny od tretieho kola, po každom ďalšom je lacnejší. Prišla buchta, klipká očami, chce u mňa spať. Vyfajčí mi. Smejem sa a miznem s partou do iného pajzlu.

Nadránom dorážam fľašu vodky. Odkväcnem.

Zvoní telefón. Zdržal som sa, som na ceste. Aklimatizácia, ako inak. Ako bolo, pýtajú sa.

Načaté auto, 1150 dolárov. Utopený foťák, 350 dolárov. Zlepšená karma — na nezaplatenie.

Smejú sa, hoci nerozumejú.

Ja tiež.

Noviny

Po veľkonočnej akcii som trocha uťahaný. Spamätávam sa až k večeru. Tlačím do seba kurča v malajskej vývarovni. Nechcem zasviniť najsamslávnejšiu Bradburyho knižku, ktorou sa práve prehryzávam, tak siaham po plátku pri vedľajšom stole. mX, miestne noviny rozdávané v metre.

Skoro mi zabehlo. Vynechávam vulgarizmy (súvisiace s príjemným údivom), takže: Panelák! Košice! Pekne, šraci!