Raňajkujem so Surferom v "našej" kaviarni, kde sa čašníčky menia takmer každý týždeň. Je to fajn, pretože sa vždy je na čo dívať. Sedíme pod slnečníkmi, sŕkame džús a od mora pofukuje, je to príjemné.
Potom práca. Za dve hodiny mám prečítané tak približne všetko, čo sa za posledných dvadsaťštyri hodín urodilo vo všetkých troch mojich domovoch. Vyliezam sa presvedčiť, čo robia zamestnanci. Nič, ako obyčajne. Nikto sa ani nesnaží predstierať zmysluplnú činnosť za ktorú dostáva chechtáky. Jeden hrá kriket, druhý niekde vyhrabal staré pc-hry, tak ich mastí, kým ďalší dvaja sa mu prizerajú. Chlapík v minilabe bez zábran sťahuje porno-torrenty, ženská na kase pozerá balet na Youtube. Australian Open sa skončilo a všetci sú ťažko otrávení z toho, že trčia zavretí v robote, kým pláž je čo by kameňom dohodil a obloha za oknom je dokonale modrá ako z dovolenkového katalógu. S morálkou nič nenarobím.
Volá generál. Chce nejaké reporty, sľubujem mu ich na popoludnie. Zvažujem na koho to delegovať (zákon padajúceho hovna funguje spoľahlivo vo všetkých svojich podobách a na všetkých kontinentoch), no potom sa rozhodnem, že to spravím sám. Pretože aj tak nemám nič lepšie na práci.
Odchádzam na obed. Domov.
Vyťahujem zo schránky ďalšiu várku účtov a upomienok, sprchujem sa, čítam noviny, mikrovlnka mi ponúka instantné žrádielko. Dávam si pivo. Vlastne dve. Volá Surfer, či dnes skočíme na squash, alebo či sa ešte zastavím dole na pláži. Nedá sa. Idem do mesta. Aj tak sa mi kryjú dve akcie. Na chvíľu sa natiahnem a potom sa zase zberám do roboty.
Stále sa nič nedeje. Čo je ešte horšie, nejde internet. Nepomáha reštartovať modem, ani smerovač. Nejde v celej firme, problém nie je v našom prijímači. Teraz je to už úplne v prdeli. Žiadne správy, žiadne maily, žiadny kalendár, žiadny banking, nič, nada. Na eBayi ma pravdepodobne čaká odkaz ohľadom lístkov na dnešný večer. To je fiasko. Už pol roka si hovorím, že by som si mal spojazdniť eBay cez mobil. Zajtra nabetón. Ak nezabudnem.
Chlapík z labáku si berie zo zázračnej chladničky (ktorá je zázračne neustále dopĺňaná) prvé dnešné pivo a pohľadom mi ponúka druhé. Ej, aký je presvedčivý. Jedno si dám. Tak dobre, možno aj dve. Reporty dnes ruším, aj tak ich nemôžem poslať bez netu.
Odchádzam domov, netrpezlivý, stále nemám lístok. Pravidelne kontrolujem displej mobilu.
Volá týpek. Lístok zohnal. 150 miestnych oných. Stretneme sa o siedmej v meste. Som vysmiaty ako lečo. Slnko sa skláňa k obzoru, ale dáva zabrať úplne rovnako a ešte sa tlačí do očí.
Ako? Dobre. A ty? Tiež dobre. Hráš? Hrám, zaklamem. Približne ako Phoebe, ale hádam sa to počíta. Mám ešte hodinu a pol, kým ten pomaloruký vylezie na pódium. Idem sa najesť.
Ta so, ľudze?
Koncertík je v pohode. Pán gitarista Erik-báči sa unúval po devätnástich rokoch. Za dalších devätnásť tu už asi nebude, takže je to jeho posledné miestne turné. Vychutnáva si to spolu s nami. "Ani neviem, kedy som tu naposledy bol," hovorí nám a smeje sa, "ale predpokladám, že tak polovica z vás vtedy ešte nebola na svete". 90% obecenstva s poctivými šedinami sa smeje s ním.Šumna něška večar
Volám na akciu na pláži. Už sme v aute, hovoria mi. Zdá sa, že sú pekne nalomení, ale grády to príliš nemalo. Utekajú domov o polnoci... Už ich nedobehnem, aj keď mám slinu. Vyjdem za roh a dávam si jedného malého ničneznamenajúceho džojnta.
Dávam si ešte jedno poldeci v bare naproti a miznem v taxíku. Za desať minút som doma. Chvíľu závisláčim, no som uťahaný. Z tepla, prirodzene, z ničoho iného to nemôže byť. O minútu bude po mne.
Tak zase zajtra.
2 komentáre:
thnx.
no...
výborne, už som odmrzla a môžem cvičiť, to ma zahreje...:o)
Zverejnenie komentára